Zandvoort je aj vďaka blízkosti Amsterdamu jedným z najobľúbenejších prímorských letovísk Holandska. Je tu množstvo hotelov, ktoré vítajú tisíce turistov. Terén tvoria piesočné duny s niekoľkými stromami, toto vytvára zo Zandvoortu jednu z divácky najatraktívnejších tratí, keďže divák má výhľad takmer na celú trať. Trať prebiehajúca medzi dunami prekonáva početné prevýšenia, zvlášť známa bola prudko klesajúca pravotočivá zákruta Scheivlak. Pravotočivá vlásenka Tarzan na konci cieľovej rovinky bola jednou z najznámejších zákrut v efjednotke. Potom ako do F1 zavítala éra šikán, bola jedna vystavaná aj na Zandvoort, aby spomalila jazdcov na veľmi rýchlej zadnej rovinke. Keď sa jazdilo vo veternom počasí, vietor na trať zametal množstvo piesku, a tým bola trať ešte nebezpečnejšia. Zandvoort otvorila svoje brány v roku 1948 a do roku 1952 sa na ňom zorganizovalo niekoľko pretekov mimo oficiálnych majstrovstiev. Prvé oficiálne preteky sa tu jazdili už v roku 1952, ale celé 50. roky sa tu VC konali skôr len sporadicky. Napevno sa VC Holandska v efjednotke usadila až v roku 1958, no odvtedy až do roku 1985 chýbala v kalendári F1 iba raz. Odohralo sa tu niekoľko pamätných súbojov. Šesťdesiaté roky sa niesli v znamení nadvlády britských pilotov a konštruktérov. Rok 1970 zatienila smutná udalosť, keď Piers Courage, dedič britského pivárenského gigantu, nezvládol jednu zo zákrut, prevrátil sa a jeho auto zahltili plamene. Vďaka ultraľahkému horčíku, z ktorého bol skonštruovaný podvozok auta, dosiahol oheň takú intenzitu, že zapálil aj okolostojace stromy. Vyšetrovaním sa zistilo, že v tom momente bol už jazdec dávno mŕtvy, už v momente nárazu s ním skoncovalo utrhnuté koleso. V roku 1971 si tu diváci mohli v daždi vychutnať nädherný súboj špecialistu na daždivé počasie Jackyho Ickxa s Pedrom Rodriguezom. Medzičasom sa predsedom Asociácie jazdcov Veľkých cien (GPDA) stal Jackie Stewart a ten odštartoval tvrdú kampaň za zbezpečnenie tratí. Výsledkom bola ročná pauza, počas ktorej sa na rekonštrukciu trate vynaložilo vyše milióna dolárov, v tom čase obrovská suma. V roku 1973 sa F1 na Zandvoort opäť vrátila a opäť sa konala tragédia. Nehoda Rogera Williamsona, sa desivo podobala tej Courageovej spred troch rokov. Po technickej poruche Williamson nezvládol riadenie auta a vo vysokej rýchlosti narazil do novoinštalovaných armco bariér. Tie miesto toho, aby náraz stlmili, skôr plnili funkciu praku, ktorý vystrelil neovládateľný monopost ešte väčšou rýchlosťou, to sa tak po náraze šmýkalo po trati dolu hlavou ešte ďalších cca 300 metrov, pričom sa poškodila palivová nádrž a auto pohltili plamene. Prvý kto pribehol pomôcť bol David Purley, ktorý obetavo odstavil svoj monopost. Keď pribehol k vozu, začul ako bezradný Williamson kríči o pomoc. Keď Purley videl ako na to traťoví maršáli kašlú, pokúsil sa Williamsonov horiaci vrak obrátiť vlastnými silami, sám však bol bezmocný. Keď po čase pribehli prví pracovníci okruhu, priniesli zo sebou iba jeden hasiací prístroj, viac ich v tej časti okruhu ani nemali. Purley vytrhol ležérne poklusávajúcim maršálom hasiací prístroj z rúk a začal hasiť požiar, ten však bol natoľko silný, že ani celá náplň na uhasenie nestačila. Purley následne vyzýval traťových maršalov, aby mu pomohli obrátiť horiací voz, no tí zčasti z nezáujmu, a tiež kvôli absencii ohňuvzdorného oblečenia nepomohli. Snažil sa tiež mávať na ostatných jazdcov, aby mu pomohli, tí si však alibisticky mysleli, že horiaci vrak je jeho, a tak nezastavili. Diváci, ktorí sa pokúšali preliezť ochranné pletivo, aby mohli pomôcť, boli policajtmi nekompromisne odohnaní a nakoniec traťoví maršáli od horiaceho vraku odvliekli aj samotného Purleya. Prvé požiarne auto (ktoré vyzeralo ako zo stredoveku) k miestu nehody dorazilo po neskutočných 8 minútach, v tom čase už bolo neskoro, Williamson sa udusil splodinami horiaceho paliva. Medzitým však preteky pokračovali ďalej, ako keby sa nič nestalo, voz po uhasení už len prikrili bielou plachtou a odstránili ho až po pretekoch. Známým sa stal výrok Nikiho Laudu, ktorý sa po pretekoch vyjadril, že je platený za pretekanie a nie za parkovanie na trati. Keď sa potom o 3 roky neskôr na Nürburgringu iróniou osudu ocitol v plameňoch svojho horiaceho Ferrari, bol veľmi rád, že jeho kolegovia boli ochotní parkovať. Táto nehoda sa stala výkladnou skriňou ľudského nezáujmu nad iným ľudským životom a dňom hanby súťaže F1. Rok 1974 znamenal po dlhom čase konečne úspech pre značku Ferrari, víťazstvo Nikiho Laudu zvýraznil druhý Clay Regazzoni tiež na Ferrari. O rok neskôr po takticky vydarenej výmene pneumatík z mokrých na suché, slávil úspech James Hunt na vozidle Hesketh, pre ktoré to znamenalo prvé víťazstvo. V roku 1982 sa opäť radoval jazdec na Ferrari, tentoraz Didier Pironi, ktorý tu ani nie 2 mesiace po tragickej nehode tímového kolegu Jacquesa Villeneuva v belgickom Zolderi vyhral a odsunul tak na druhú priečku Nelsona Piqueta. Toto víťazstvo bolo Pironiho posledným, o mesiac neskôr utrpel ťažkú nehodu v Hockenheime a do kokpitu formuly sa už viac neposadil. Ročník 1983 znamenal ďalšie double pre Ferrari, prvý Rene Arnoux, druhý Patrick Tambay. Ďalšie 2 ročníky sa niesli v znamení double McLarenov, najprv v roku 1984 vyhral Alain Prost pred Nikim Laudom, o rok si poradie vymenili. Bolo to posledné Laudovo víťazstvo a zároveň aj koniec Zandvoortu ako usporiadateľa pretekov F1. Uznávaný britský novinár Nigel Roebuck raz nazval Zandvoort najsenzačnejším okruhom, aký kedy efjednotku hostil. Napriek tomu sa efjednorka v roku 1986 z kalendára vytratila a viac sa už nevrátila. Dôvodom konca trate, ktorú každý len chválil, bola absencia luxusných ubytovacích kapacít a zábavných podnikov pre vysokopostavených ľudí. Do budúcnosti svitá iskierka nádeje, že Zandvoort možno nahradí niektorú zo súčasných moderných tratí obsypaných šikanami, po nedávnej rekonštrukcii v roku 1998 je totiž trať plne schopná hostiť medzinárodné podujatia najvyššieho rangu. (Jerry Dorich: História Formuly 1, prevzaté z ofic. stránky okruhu)