Autodromo Enzo e Dino Ferrari je automobilový okruh situovaný v meste Imola, ktoré sa nachádza v provincii Bologna. Okruh nesie meno Enza Ferrariho, zakladateľa rovnomennej automobilky a jeho syna Dina. Pred smrťou Enza Ferrariho v roku 1988 niesol názov Autodromo Dino Ferrari. Všeobecne známym sa okruh stal pod názvom Autodromo di Imola. Každú jar hostí Veľkú cenu San Marina automobilov Formuly 1 a mnoho ďalších automobilových a motocyklových pretekov. V roku 1980 hostil aj Veľkú cenu Talianska. Je jedným z mála okruhov na ktorom sa jazdí proti chodu hodinových ručičiek. Základný kameň položili 22. marca 1950; prvá kolaudácia sa uskutočnila 19. októbra, keď Enzo Ferrari testoval Ferrari 340 Sport za prítomnosti špičkových pilotov Alberta Ascariho, Giannina Marzotta a Luigiho Villorese. Skutočné slávnostné zahájenie bolo až 25. apríla 1953, keď sa na okruhu uskutočnilo motocyklové majstrovstvo Talianska v triedach 125 a 500 cc. Automobily mali svoj debut v Imole 20. júna 1954. O Zlatú mušľu Shell bojovali športové automobily Ferrari a Maserati: Umberto Maglioli (Ferrari) zvíťazil pred Musitellim a Luigim Mussom, ktorí pilotovali Maserati. 21. apríla 1963 sa na okruhu po prvý raz predstavila Formula 1, aj keď šlo len o preteky, ktoré sa nezapočítavali do majstrovstiev sveta. Vtedy zvíťazil Jim Clark na automobile Lotus. Od roku 1970 nesie autodrom meno Dina Ferrariho, syna Enza Ferrariho, ktorý predčasne zomrel na leukémiu. Stalo sa tak dva roky po zásadných zmenách na trati, pri ktorých vznikli Variante Bassa a Variante Alta. V roku 1979, presne 16. septembra, v pretekoch s názvom "Grand Prix Dino Ferrari", začala nová éra Formuly 1 na okruhu v Imole. V nasledujúcom roku, 14. septembra 1980, Imola hosťovala svoj prvý oficiálny pretek Formuly 1, Veľkú cenu Talianska. O úspechu svedčí aj to, že z doterajších 61 Veľkých cien Talianska, bola len táto jediná mimo Monzy. Ďalší rok sa Veľká cena Talianska vrátila späť na okruh v Monze a keďže jedna krajina nemohla organizovať viac Veľkých cien, Imola sa stala sídlom Veľkej ceny San Marína. Tento miništát sa nachádza len 80km od okruhu. Prvú Veľkú cenu vyhral víťaz exhibície z predošlého roka, brazílčan Nelson Piquet. Ďalší rok bol poznamenaný bojkotom pretekov zo strany niektorých tímov, na štart sa tak postavilo iba 14 pretekárov, z ktorých však mali reálnu šancu iba jazdci Renaultu a Ferrari. Renaulty od začiatku viedli, ale nakoniec museli po technickej poruche preteky vzdať, a tak sa ferraristom Gillesovi Villeneuvovi a Didierovi Pironimu otvorila cesta k pohodlnému double. Keďže tretí Michele Alboreto bol ďaleko za nimi, vedenie tímu Ferrari dalo pár kôl pred koncom svojim pilotom jasný pokyn "SLOW" (spomaľ). Problém nastal, keď si tento na prvý pohľad jasný príkaz, obaja piloti vyložili po svojom. Villeneuve v domnení, že príkaz zahrňuje zákaz predbiehania sa, spomalil. Pironi v domnení, že predbiehanie je povolené, Villeneuva predbehol. Ten si vzápätí pomyslel, že jeho kolega ho len naťahuje a snaží sa zatraktívniť inak nudné preteky pre domácich tifosi. Po určitom čase sa mu podarilo Pironiho znova predbehnúť a všetko vyzeralo tak, že si kanaďan ide po svoje 7. víťazstvo kariéry. Prišla však predposledná zákruta a Pironi sa opäť predral na čelo, kde už zostal až do konca. Villeneuve svoje sklamanie a rozhorčenie vôbec neskrýval, ani pri predávaní cien. Po pretekoch sa vyjadril, že s Pironim už v živote neprehovorí. Tento jeho výrok bol žiaľbohu pravdivý, o 2 týždne v Zolderi talentovaný kanaďan tragicky prišiel o život. V ďalších rokoch sa začali objavovať obavy o bezpečnosť pilotov. Hlavným problémom bola absencia výbehových zón v niektorých nebezpečných zákrutách, hlavne superrýchla tiahla ľavotočivá zákruta Tamburello, vedľa ktorej sa tiahol betónový múr, ktorý oddeloval trať od koryta rieky tečúcej vedľa trate, bola častým svedkom škaredých nehôd. V roku 1987 počas voľného tréningu tu mal ťažkú haváriu Nelson Piquet, musel vynechať preteky. O 2 roky neskôr mal v rovnakej zákrute hrozivú nehodu Gerhard Berger a nebyť rýchleho zásahu hasičov, ktorí jeho horiace auto uhasili do pol minúty, mohol veľmi ľahko prísť o život. V rokoch 1991 a 1992 Tamburello opäť zaúradovalo, najprv si to zlízol Michele Alboreto a o rok neskôr Ricardo Patrese, no našťastie sa im nič nestalo. Napriek množiacim sa nehodám a žiadostiam pilotov o zbezpečnenie Tamburella, sa nič prevratné neudialo. Chyba! Preteky na prelome apríla a mája 1994, sa zapísali do análov F1 ako najtragickejší víkend v histórii F1. V piatkovom voľnom tréningu takmer prišiel o život Rubens Barrichello, na druhý deň už nováčik Roland Ratzenberger toľko šťastia nemal a po nehode v zákrute Villeneuve prišiel o život. Od posledného úmrtia počas pretekov F1 uplynulo dlhých 12 rokov a každý si myslel, že niečo podobné už v F1 nie je možné. Krvavý víkend však ešte zďaleka neskončil. Hneď na štarte sa udiali veľké veci, keď sa Benetton JJ Lehta zasekol a Pedro Lamy doň zozadu vpálil plnou rýchlosťou. Jazdcom sa našťastie nič nestalo, ale úlomky auta, ktoré sa rozleteli na tisíc strán, preleteli cez oplotenie a 9 divákov bolo ľahko zranených. Na trať vošlo bezpečnostné vozidlo, aby spomalilo jazdcov kým sa z cieľovej rovinky odpracú úlomky. V 5. kole bezpečnostné vozidlo opustilo trať a preteky sa znova rozbehli. Už o dve kolá neskôr stratil Ayrton Senna kontrolu nad svojim Williamsom a v zákrute Tamburello plnou rýchlosťou nekontrolovane narazil do betónovej steny. Senna samotný náraz prežil, no jedno z kolies, ktoré sa pri náraze utrhlo ho zasiahlo priamo do hlavy a proti tomu už nemal šancu, o pár hodín na to zomrel, na následky početných poranení lebky. Aby toho nebolo dosť, desať kôl pred koncom pretekov sa pri výjazde z boxov, uvoľnilo koleso z Minardi Michela Alboreta a zranilo štyroch mechanikov z tímu Ferrari a Lotus. Naozaj čierny víkend a to ešte môžme byť radi, že ono uvoľnené koleso, ktoré si veselo skackalo ďalej po cieľovej rovinke práve v mieste, kde je rovinka mierne nakrivená, sa nepriplietlo do cesty žiadnemu jazdcovi. Tragický víkend konečne pohol ľadmi v otázke bezpečnosti a vyústil v znovuzaloženie Asociácie jazdcov veľkých cien (GPDA), ktorá v priebehu nasledujúcich rokov výrazne prispela k zbezpečneniu motoristických športov. Ďalšiu sezónu už Imola vítala jazdcov dvomi novými šikanami, jednou v zákrute Tamburello a druhou v zákrute Villeneuve. Nové zmeny celú trať výrazne spomalili, a tak aby si trať aspoň trocha zachovala svoju tvár superrýchlej trate, bola odstránená šikana Acque mineralli. Od roku 1999 si ferraristi z okruhu spravili svoj vlastný rajón a ostatným tímom dovolili len 2 víťazstvá, pričom Michael Schumacher tu vyhral až 7 krát. V roku 2006 po výstavbe nových moderných ázijských okruhov, sa svet F1 rozlúčil zo zastaralou Imolou. V roku 2008 prebehla na trati ďalšia prestavba, odstránila sa šikana spred cieľovej rovinky a prestavalo sa komplet zázemie boxov. Trať v súčasnosti vlastní licenciu "1T", čo znamená, že môže byť využívaná na testovanie F1. Šéf F1 Bernie Ecclestone sa na adresu Imoly vyjadril, že akonáhle trať dostane od FIA licenciu "1", ktorá je potrebná na usporiadanie pretekov F1, bude ochotný zaradiť opäť VC San Marína do kalendára F1.